O vzájomné vzťahy sa treba starať a vyžadujú si veľa sebazaprenia, tolerancie a správne vymedzených hraníc. Ak sa to však podarí, pozitíva výrazne prevyšujú negatíva.

Od začiatku ľudstva žili mladé rodiny so starými rodičmi. Systém ako taký fungoval. Život so svojimi podmienkami, či okolnosťami sa v poslednom storočí mení v priebehu jednej generácie viac ako za tisíc rokov predtým. Mení sa pohľad na vieru, na postavenie muža a ženy, na výchovu, na spolužitie rodín detí s rodičmi. Podieľajú sa na tom ekonomické zmeny, technický pokrok, aj vplyv politicky presadzovanej filozofie života. Napríklad v minulej generácii bolo nemysliteľné a to aj v rodinách neveriacich, aby bývali mladí ľudia spolu pred svadbou. Dnes mnohí mladí ľudia bez uzavretia manželstva už vychovávajú spolu deti. Z mladých párov, ktoré prichádzajú na snúbeneckú prípravu, len desatina nebýva spolu. Ďalším príkladom je pohľad na výchovu. Generácia terajších starých rodičov považovala fyzické tresty za legitímny výchovný prostriedok v rodinách aj v škole. Dnes sa to berie ako neprijateľné zlyhanie. Roky ukážu, ktoré zmeny ľudstvu prospeli a ktoré ho zaviedli do slepej uličky.

Stále platí, že je ideálne, ak mladá rodina začína spoločný život bez rodičov. Majú dosť čo robiť, aby si zo stereotypov rodín, v ktorých vyrastali, vytvorili svoj vlastný, prijateľný pre oboch manželov bez zasahovania staršej generácie. Ako hovorí sv. Matúš (19,4): "Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele." Dnes to rovnako platí aj pre ženu. Opustí otca aj matku a pripúta sa k svojmu manželovi a budú jednou "bytosťou".

Ekonomická situácia v našej krajine v posledných rokoch privádza čoraz viac ľudí do spoločného bývania rodín detí so starými rodičmi. Ak obe generácie dokážu prekonať prirodzené prekážky vzťahu, môže im tento model priniesť mnoho radosti a úžitku.

Zo strany starých rodičov to predpokladá určitý nadhľad a veľkorysosť. Manželský partner ich dieťaťa vyrastal v inej rodine. Čo bolo normálne v jednej rodine, nemuselo byť normálne v druhej rodine. Nikto nechce robiť nenormálne veci! Preto treba rozvíjať vzájomné pochopenie. Nedomýšľať si a neposudzovať podľa seba. Ľahko sa to povie, ťažšie sa to realizuje. Starí rodičia nemôžu mladým vnucovať svoj model života. Ak majú zdravie a kapacitu, môžu byť mladým na pomoci. Vnúčatá sú pre starých rodičov hlavne na radosť, nepotrebujú na nich za každú cenu aplikovať svoje výchovné metódy ale len láskavo dopĺňať čo mladí nestíhajú. Čítať im staré rozprávky, pozerať s nimi staré filmy, na ktorých vyrastali. Nie je to vždy ľahké, pretože nové filmy sú často preplnené excitujúcimi podnetmi a pri Kubkovi a Maťkovi sa vnúčatá možno budú nudiť. Dajú sa však nájsť naozaj hodnotné nadčasové príbehy, ako Malý Princ od Exuperyho, príbeh o rybárovi Santiagovi v novele Starec a more od Hemingwaya, Narnia od C. S. Lewisa... Veľa sa s vnúčatami rozprávať. Brávať ich na výlety. Podporovať autoritu ich rodičov.

Zo strany detí starým rodičom dobre padne, keď si deti nájdu čas na spoločný rozhovor, keď im prejavia vďačnosť, keď ich niekedy vybudia z dôchodcovského stereotypu a keď "na staré kolená", keď im už dochádzajú sily, im dokážu pomáhať.

Veľmi dôležité je, aby obe rodiny mali svoje súkromie. Priestor, do ktorého tá druhá rodina bez dovolenia nemá prístup. Najlepšie, keď každá rodina má aj svoju kuchyňu. Tá býva častým zdrojom konfliktov medzi nevestou a svokrou.

A čo je hlavné, nesmú byť veci dôležitejšie ako vzťahy a to z obidvoch strán. Rozbitý hrnček, ktorý padol starému otcovi alebo vnúčaťu, nie je zďaleka taká škoda, ako rana na duši po neuváženom slove. Ak vzájomne chceme nejaký problém riešiť, učme sa ako to vyjadriť s úctou a rešpektom. Nenásilnej komunikácii sa môžeme učiť stále. Tessa Afsharová napísala román Perla z Moabu. Na príbehu Rút a Noemi môžeme nájsť veľa inšpirácie pre naše rodiny.

Spracovali Emil a Anka Kondelovci