Október

My - rodičia - svokrovci

Najväčšiu vec, ktorú môže urobiť otec aj pre svoje už dospelé deti, je milovať ich matku.

Deti sú naplnením manželstva a veľká časť radosti i starostí mnohých manželov súvisí práve s výchovou detí. Príde však čas, keď dieťa dorastie a otec i matka sa musia správne vyrovnať s novou situáciou, s osamostatnením detí, či už odídu z domu alebo ostávajú v spoločnej domácnosti.

Keď dieťa dospeje, mení sa aj vzťah rodičov k nemu. Ak sa s dospievaním svojho dieťaťa nenaučia rešpektovať jeho slobodu, budú tým ubližovať sebe, ale najmä svojmu dospelému dieťaťu.

Rešpektovať jeho slobodu

Dospelý syn či dcéra nemôže ostať predmetom napĺňania našich predstáv. Keď sme svojmu dieťaťu poradili pri voľbe smeru štúdia a dali zodpovednú výchovu, budeme už rešpektovať jeho slobodu a prenecháme na neho zodpovednosť za jeho rozhodnutia. Zo vzťahov k dospelým deťom vypadáva každodenná starosť o nich, aj spoločná modlitba, ak vydržala. Musí vypadnúť dirigujúci postoj, ale nesmie vypadnúť láska, ktorá chce dieťaťu dobro, hoci nie vždy podľa mojich predstáv. A tu pribúdajú nové možnosti: je požehnaním pre rodičov, keď sa aj dospievajúce a dospelé deti s nimi delia o svoje radosti a starosti a chcú si vypočuť ich mienku. Veď pribudlo toľko nových tém: štúdium, zamestnanie, voľba životného partnera, materiálne starosti, výchova našich vnúčat. Ale ak si naše dieťa aj po vypočutí našej mienky urobí po svojom, neurazme sa, musíme to rešpektovať.

Aby sme tu ako rodičia neskĺzli do nebezpečného dirigovania, musíme udržať prioritu nášho vzájomného manželského vzťahu pred vzťahom k našim deťom.

Priznať si chyby

Čo však robiť, keď dieťa nedbá o našu mienku, nepríde si pýtať radu, ale naopak blúdi a zlyháva? Čím viac to bolí, tým viac nás to má motivovať k modlitbe. Len výnimočne možno ospravedlniť zásah do slobody dospelého dieťaťa napríklad vtedy, keď hrozí, že dieťa bude žiť v objektívne hriešnom stave s osobou, predtým cirkevne zosobášenou s iným/inou, alebo v mimomanželskom zväzku. Možno si vyčítame, že sme niečo zanedbali pri výchove, ale naprávať to je zväčša už neskoro. Musíme si vedieť aj pred dospelými deťmi priznať svoje chyby v minulosti, najmä chyby vo výchove. Ale naše dieťa má už svoj život, je zaň zodpovedné pred Bohom a zasahovať mu doň proti jeho vôli nemáme právo, lebo by to bolo škodlivé. Láska je vynaliezavá a taká musí byť aj naša láska k dieťaťu, ktorého život sa vyvíja v rozpore s našimi predstavami. Ponúknuť pomoc bez výčitiek a bez nanucovania je niekedy rovnako ťažké ako odpustiť.

Zdržať sa mentorovania

Toto všetko sa stáva výzvou pre rozvíjanie nášho vzájomného vzťahu ako manžela a manželky, pretože aj dospelé deti by mali cítiť blízkosť a súlad svojich rodičov, nie budovať samostatný vzťah s otcom a samostatný s matkou. Stáva sa, že dospelé dieťa sa dokáže skôr otvoriť v chúlostivých veciach jednému z rodičov. Toto treba akceptovať. Je to vzácna chvíľa, ale musí mu byť jasné, že medzi rodičmi nie sú tajomstvá, že to, čo zverí jednému z rodičov, je vo vzájomnej dôvere záležitosťou oboch rodičov.

Bývajú situácie, keď treba vlastnému dieťaťu odpustiť jeho správanie voči nám. Prijať nelásku, nevďačnosť svojho dieťaťa nie je nikdy ľahké. Nesmieme sa uzavrieť do vlastného egoizmu ani vtedy, ak ho cítime u dieťaťa. Svedectvá o prežití takýchto situácií sú oveľa osožnejšie než akokoľvek dobre mienené rady. Či už máme zo svojich veľkých detí radosť, alebo nám robia starosti, je nepravdepodobné, že by nezachytili naše úprimné porozumenie, otvorenosť, ochotu mať účasť na prežívaní ich šťastných chvíľ i problémov. Možno práve tým, že sa pritom zdržíme kritického komentovania a mentorovania, otvoríme im cestu k tomu, aby sami prišli za nami a umožnili nám pomôcť im problém riešiť. Niekedy nezaškodí vyrozprávať dospelým deťom niektorú príhodu z ich detstva, pootvoriť im tým náš pohľad na vec, ktorú vnímali ako deti. Na druhej strane by sme nemali svoje deti ani v dospelosti zaťažovať svojimi problémami, najmä ak žijú v manželstve a majú vlastné deti.

Neprestať sa modliť

Ak predstavy manžela a manželky vo vzťahu k deťom sú rozdielne, mali by si to vykonzultovať podobne ako názory na iné vážne veci. Bolo by veľmi škodlivé pribrať si dieťa za spojenca v spore s manželským partnerom. Vzťah manželov má prednosť pred vzťahmi aj k vlastným deťom. V porovnaní s malými deťmi však možno pri dospelých deťoch využiť to, že už naše problémy lepšie chápu a môžu sa pri dobrej vôli stať účastníkmi ich riešenia.

Ak sme sa naučili modliť sa za svoje deti, kým boli malé, netreba v tom prestať. S pribúdajúcim vekom našich detí má modlitba vždy plnšie témy, za čo môžeme Pána Boha chváliť a ďakovať mu. Aj prosby sa stávajú konkrétnejšie zakaždým, keď vycítime nejakú starosť či problém svojich detí. Čo tak odovzdať Bohu svoje deti a každý ich konkrétny problém prv, než by sme o ňom hovorili s nimi?

Pomáhať múdrymi radami

Pre rodičov dospievajúcich detí je novým zážitkom, keď si syn nájde dievča či dcéra chlapca, s ktorým začne "chodiť". Ako sa to dozvedia, môže byť vysvedčením o doterajšom výchovnom pôsobení. Povedalo im to ich dieťa? Ako a kedy? Alebo to skrývalo, či už pre nevybudovanú dôveru k rodičom, alebo pre obavu, že s voľbou nebudú súhlasiť? V každom prípade je dobre, keď rodičia spoznajú dievča svojho syna alebo chlapca svojej dcéry, keď začne ísť o vážnu známosť, ktorá má predpoklady rozvinúť sa do manželstva.

Katechizmus Katolíckej cirkvi v stati o 4. Božom prikázaní píše aj tieto vážne vety: Rodičia majú dbať na to, aby nenútili svoje deti ani pri voľbe povolania, ani pri voľbe manžela či manželky. Táto povinnosť zdržanlivosti im však nezabraňuje, skôr naopak, aby pomáhali deťom múdrymi radami, najmä vtedy, keď si zamýšľajú založiť rodinu. (2232)

Sú deti, ktoré cítia zranenie z našich výchovných chýb. Pri vhodnej príležitosti poprosme dieťa o odpustenie. Nech nám to uľahčí výrok, že dokonalý rodič neexistuje. Bez výhovoriek, bez zvaľovania viny na druhých. Je to boj s našou pýchou a pokorou. Ak má dieťa problém odpustiť nám, môže mu to trvať dlho. Je to jeho boj so svojou sebaľútosťou. Budovanie vzťahov s dospelými deťmi nás môže posúvať v manželskom vzťahu. Rozprávajme sa s manželom, manželkou o nich a spoločne sa za deti modlime.

Úloha pre naše manželstvo:

Porozprávajme sa so svojím manželom, manželkou, aké výchovné chyby sme robili. Hovorme o tom s našimi dospelými deťmi a ak je to potrebné, poprosme o odpusteni.

Uzavretím manželstva sa naše dieťa a jeho manžel(ka) stávajú "jedným telom". Naše dieťa nás má "opustiť" (Gen 2, 24) ...

Je to potrebné, ale nebýva to ľahké, či už pre naviazanosť na niektorého z rodičov, návyk na pohodlný život, alebo ak mladí nemajú samostatné bývanie. Preto je povinnosťou rodičov pomôcť v "opustení" svojmu dieťaťu, inak riskujeme krízu mladého manželstva. Vzťah medzi manželmi má vždy prednosť pred vzťahom medzi rodičmi a deťmi. Rešpektujme to, nezasahujme im do rozhodovania, nech sa naučia riešiť problémy vo dvojici. Radu môžeme dať, ak o ňu požiadajú. Ale pozor, ak si pýta radu naša dcéra bez vedomia svojho manžela alebo syn poza chrbát nevesty. Hrozí, že vážne narušíme svoje vzťahy k zaťovi či neveste a to by bola veľká škoda. Naopak, tieto vzťahy treba budovať rozhovormi najlepšie za prítomnosti oboch mladých manželov, zdržanlivosťou pri komentovaní ich vzťahu, ochotným nevtieravým pomáhaním v praktických veciach. Napríklad aj tým, že zaťovi či neveste nezabudneme zablahoželať k narodeninám a meninám.

Nové rodiny našich detí

Každé vnúča prijímame radostne. Táto radosť má silu zahladiť aj výčitky, ktoré môžeme mať v srdci voči svojmu dieťaťu či jeho partnerovi a treba situáciu využiť na rozvoj dobrých vzťahov k novej rodine.

Vnúčatám môžeme ponúknuť lásku, svoj čas, pokoj, porozumenie a prijatie, ale aj skúsenosti a múdrosť jesene života. Odovzdávame im tým životné postoje a hodnoty a nevynechávajme ani vieru a duchovnosť.

Voči vnúčaťu nemáme takú zodpovednosť ako voči vlastnému dieťaťu. Keby sme však mladým vnucovali náš spôsob starostlivosti o deti, spôsobilo by to zbytočné konflikty a možno by preto odmietli našu pomoc aj vtedy, keby sa im objektívne zišla. Zásada nevnucovania platí pre každú pomoc, ktorú poskytujeme mladej rodine. Na druhej strane buďme všímaví a ponúknime pomoc, keď je naozaj potrebná. Nie je to ľahké, rovnako ako býva niekedy ťažké rešpektovať rozhodnutia mladých manželov, aj keď ich považujeme za nesprávne alebo sa nás niekedy bolestne dotknú. Osobitne je v záujme našich vnúčat dôležité, aby sme rešpektovali výchovné zásady ich rodičov, keď pomáhame pri ich opatrovaní. Kazíme vôľové i rozumové schopnosti svojho vnúčaťa, ak mu dovoľujeme, čo má od rodičov zakázané.

Mladá rodina často potrebuje pomoc rodičov z oboch strán. Treba však veľmi zodpovedne zvážiť výhody i nevýhody spoločného bývania, pravidelného opatrovania detí namiesto jaslí a škôlky, spoločného používania auta, každonedeľného pozývania mladých na obed či pravidelných finančných príspevkov do ich rodinného rozpočtu. Ak sa pre niečo z toho rozhodneme, musí to mať jasné a navzájom odsúhlasené pravidlá.

Širšia rodina

Sobášom našich detí sa nám rodina rozširuje. V istom zmysle nám vydajom dcéry pribudne do rodiny syn a ženbou syna zas nová dcéra. Učíme sa prijať ich a mať ich radi takých akí sú.

Do rodiny pribúdajú aj rodičia zaťa či nevesty, teda svokrovci nášho dieťaťa, naši svatovci. Ich pracovné a spoločenské zaradenie i životný štýl môžu byť od nášho dosť vzdialené, no aspoň základné poznanie ich života môže byť užitočné pri pochopení problémov našich detí v ich manželstve. Bližšie vzťahy so svatovcami pomáhajú rodine, v ktorej vyrastajú naše spoločné vnúčatá. Je milé, keď vnúča vie pomenovať oboch svojich dedkov a obe babičky. Nesúperme so svatovcami o lásku vnúčat. Je dobré vedieť nielen mená svatovcov, ale aj kedy majú narodeniny a pozdraviť ich k sviatkom.

Spolužitie viacerých generácií

Pre všetkých členov rodiny je prínosom spolužitie štyroch generácií - naši rodičia, my, deti, vnúčatá - aj keď nie v jednom dome, ale tak, že navzájom udržiavame intenzívne kontakty, navštevujeme sa a navzájom si pomáhame. Svätý Ján Pavol II v Liste rodinám v roku 1994 napísal: "Časy, ktoré žijeme, prejavujú úsilie zatlačiť rodinné jadro do kruhu dvoch generácií. Často sa to stáva pre tesnosť používaných bytov, predovšetkým vo veľkých mestách. Neraz však k tomu dochádza z presvedčenia, že bývanie viacerých generácií pospolu je prekážkou pri dôvernosti a veľmi sťažuje život. Ale nie je práve toto ten najslabší bod? Je málo ľudského života v rodinách našich dní. Chýbajú osoby, s ktorými sa má utvárať a vzájomne deliť spoločné dobro."

Starnutie

S vekom človek čoraz slabšie vníma dianie okolo seba, zhoršuje sa tiež pamäť. Na to neslobodno zabúdať, keď nás niekedy prekvapí správanie našich starnúcich rodičov. Preto je tiež správne, aby sa menil vzťah detí k rodičom. Katechizmus Katolíckej cirkvi v článku 2217 hovorí, že "kým dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchnuť každú ich žiadosť, odôvodnenú svojím vlastným dobrom alebo dobrom celej rodiny," a o dospelých deťoch uvádza: "Keď deti vyrastú, majú si naďalej ctiť svojich rodičov. Majú predchádzať ich želania, ochotne ich prosiť o radu a prijímať ich oprávnené napomenutia. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa (emancipáciou) detí, ale neprestáva úcta, ktorú musia mať vždy."

Článok 2218 je ešte konkrétnejší: "Štvrté prikázanie pripomína deťom, ktoré dospeli, ich zodpovednosť voči rodičom. Podľa svojich možností im majú poskytovať hmotnú a morálnu pomoc v rokoch staroby alebo v čase choroby, opustenosti a núdze."

Ako vnímame starnutie u našich rodičov? Doteraz nám obetavo pomáhali, teraz stále viac slabnú a chorejú. Potrebujú našu pomoc. Ako im splatiť požičaný groš? Najlepšie by im bolo dožiť v kruhu rodiny, obklopení láskou a starostlivosťou svojich potomkov. Ak nám ich správanie komplikuje život, nesúďme ich podľa kritérií zdravého človeka, oni naozaj nevládzu, nemôžu za to. Máme príležitosť naučiť sa byť trpezliví voči netrpezlivým, láskaví voči mrzutým. Možno že túto vľúdnosť, láskavosť a trpezlivosť budeme onedlho potrebovať pri opatere nášho manželského partnera. A možno ju raz budú potrebovať naše deti voči nám, ak už nebudeme schopní korigovať svoje správanie. Zasievajme dobro, kým vládzeme.

Ako sa máme správať, keď sa my sami ocitneme v úlohe starnúcich rodičov, závisí od mnohých okolností, najmä od nášho zdravotného stavu. Pokiaľ si môžeme navzájom pomáhať, mali by sme my aj naše okolie rešpektovať prioritu nášho manželského vzťahu.

Ale čo, keď sa už nevládzeme sami o seba postarať? Vzniká tu množstvo praktických otázok: Nasťahovať sa k deťom do ich bytu či domu, alebo radšej ísť do domova dôchodcov, či hospicu? Treba to prebrať spolu s deťmi. Budeme vládať uniesť, keď nám v domove dôchodcov bude chýbať blízkosť detí? Neurazí sa naše dieťa, keď neprijmeme jeho pozvanie bývať u neho? Na druhej strane by sme nemali byť zatrpknutí, keď nás dieťa nepozve bývať u neho. Mali by sme chápať, keď si zváži, že by to pre neho bolo príliš veľkou záťažou, najmä ak by jeden z mladých kvôli tomu musel prestať pracovať. A keď budem bývať u neho, budem sa vedieť zdržať zasahovania do rodiny mladých?

Aby sa predišlo zničujúcim sporom o dedičstvo, je dobre, keď sa pri delení majetku medzi deti dodržia jasné a spravodlivé pravidlá. Možno stojí za to spísať závet. Už to, kto užíva rodičovský byt, môže byť zdrojom napätia so súrodencami. Poskytnúť každému z detí hoci skromné, ale približne rovnaké prostriedky na bývanie môže byť lepšie ako dať všetko jednému, za "doopatrovanie". Človek by nemal zaťažovať ďalšie generácie majetkovými spormi. Skúsenosť hovorí, že nie vždy je dobré prepísať majetok pred smrťou, okrem oprávnených a dohodnutých vecí.

Úloha pre naše manželstvo:

Porozprávajme sa so svojím manželom, manželkou, ak nás deti o niečo žiadajú, alebo vidíme, že niečo potrebujú, akým spôsobom im pomôcť, aby to nenarušilo naše vzťahy.

TIP NA OKTÓBROVÉ RANDE:

Čítanie rovnakej knihy

TIP na pozornosti

Porozprávajte manželke nejaký úsmevný príbeh, o ktorom ste počuli, alebo sa prihodil vám. Starajte sa o dobrú náladu v rodine. Srdečný smiech lieči. 

Pochváľte manžela aj za drobnosť, ktorú pre rodinu urobí. Za tú istú vec ho možno pochváliť aj viackrát.