Košík
0
0,00 €
Marec 2021
Odpustenie naše každodenné
Skutočné odpustenie presahuje ľudskú spravodlivosť. Ide o odpustenie takých vecí, ktoré sa normálne odpustiť vôbec nedajú. (C. S. Lewis)
Čo si o odpustení myslia bežní ľudia? Pozrite si anketu: anketa
Všetci túžime žiť v manželstve v atmosfére prijatia, dôvery, porozumenia. Ale nikto z nás nie je dokonalý a chtiac, či nechtiac si ubližujeme. Spôsobujú nám to mnohé veci, ktoré si prinášame do manželstva: rozdielne povahy, choré sebavedomie, rozdielna duchovná úroveň, rôzne predstavy o manželstve a rodičovstve, dedičná náchylnosť na hriech, traumatické zážitky z detstva, ťažoba vlastnej viny, neodpútanie sa od rodičov, rôzne prostredie, v ktorom sme vyrástli. Čo je pre jedného normálne, pre druhého môže byť neprijateľné. Manželstvo je cesta, na ktorej sa snažíme jeden druhého spoznať, prijať jeden druhého takého, aký je a hľadať spôsoby, ako žiť jeden pre druhého, teda meniť sa z lásky k tomu druhému. K tomu sa dopracujeme len cez vzájomné obrusovanie, ktoré sa nezaobíde bez nedorozumení a zranení. Ak chceme obnoviť našu blízkosť a dôveru, musíme si vzájomne liečiť zranenia, odpúšťať si. Odpustenie je nám od Boha daný nástroj na obnovu intimity. Boh odpúšťa božsky dokonale. Učme sa to od Neho tak, ako hovorí úvodný citát.
V manželstve riešime rôzne zranenia. Malé, veľké, každodenné aj z minulosti. Všetky nás vzájomne vzďaľujú a všetky by sme mali postupne odstrániť. Treba čistiť cestu medzi našimi srdcami. Nedá sa to ináč, len vzájomnou komunikáciou. V januári sme spomenuli pár zásad, ako sa rozprávať aj o ťažších témach tak, aby sme si porozumeli a neubližovali si. Snažme sa veľa rozprávať o svojich prežívaniach, aby sme sa vedeli porozumieť aj vo chvíľach konfliktov.
Ako funguje zranenie. Predstavme si napríklad, že manžel povie manželke: "Ty sa k tomu nevyjadruj, ty tomu nerozumieš!" Istotne to manželku poníži a zraní. Ako sa s tým vyrovná? Môže ublíženie v sebe potláčať, čo vytvára zatrpknutosť. Alebo vybuchne a manželovi vynadá. Tým mu zranenie vráti. Kruh zraňovania sa roztáča a zlo sa množí.
Ani jedna, ani druhá reakcia nie je dobrá. Čo teda robiť, keď dôjde ku konfliktu? Je to problém, ktorý treba spolu riešiť. Kto má prvý prísť s iniciatívou na riešenie? Ten, čo zranil alebo ten, čo je zranený? Je ideálne, keď prvý príde ten, čo zranil. Ale stáva sa, že si možno ani neuvedomuje, že svojím správaním druhému ublížil. Vtedy treba, aby sa ozval zranený. Keď prijmeme princíp, že s iniciatívou vyjdeme vždy, aj ako ten, čo ublížil, aj ako ublížený, nebudú sa problémy hromadiť, ale riešiť.
Pri odpustení treba splniť tri hlavné úlohy: 1. Rozoznajme ublíženie a zranenie. 2. Priznajme si vinu a ospravedlňme sa. 3. Odpustime.
Ako má začať riešiť problém ten, kto cíti, že mu bolo ublížené?
Je to námaha sformulovať svoju bolesť do slov. Ale je to jediný možný spôsob, ako sa zbaviť následkov ublíženia. O svojej bolesti hovoríme preto, aby sa druhý o nej dozvedel. Je dobré, keď si ešte pred začiatkom rozhovoru uvedomíme, že sme to mohli byť aj my sami, čo sme dali podnet na nedorozumenie a neprimeranú reakciu druhého, ktorá nám ublížila. Rozmýšľajme nad sebou a buďme ochotní priznať svoj podiel viny. Až potom hovorme druhému o svojej bolesti. Hovorme zrozumiteľne. Nehanbime sa za svoje city pri vyjadrovaní bolesti. Hovorme v prvej osobe, čo cítime. Neobviňujme.
Ty, čo sa dozvedáš, že si ublížil, buď dobrým poslucháčom. Nezasahuj do rozprávania zraneného. Snaž sa čo najviac ponoriť do pocitov, o ktorých ti rozpráva. Pre neho sú pravdivé. Má na ne nárok. Nejde o tvoje pokorenie, ale o uzdravenie vášho vzťahu. Nazvi svoju vinu pravým menom. Nezľahčuj! Neobhajuj sa! Je to tvoj naozaj ťažký boj medzi pýchou a pokorou. Ale uzdravenie prinesie len priznanie svojej viny. Keď si sa dokázal vžiť do jeho rozpoloženia a pochopil si, ako sa cíti, popros zraneného, aby ti odpustil. Tým ho oslobodíš od jeho zatrpknutia a vytvoríš mu v srdci priestor na odpustenie a prípadné uvedomenie si svojho podielu viny, aby ťa aj on mohol požiadať o odpustenie. Slová PROSÍM a ODPUSŤ majú v manželstve veľkú moc.
Treba povedať napríklad: "Odpusti mi, prosím, že som nahnevane vybuchol, ... Bol som taký pyšný, že som si nedokázal priznať svoju chybu." Nesprávne je len formálne povedať: "Sorry," alebo "Tak prepáč" alebo zároveň obviňovať: "Prepáč, že som sa nahneval, keď si kričala."
Odpustenie je predovšetkým rozhodnutie, voľba - nie pocit. Je rozdiel odpustiť niekomu nepozornosť a odpustiť nejakú závažnú vec, napríklad fyzické násilie alebo neveru. Odpustenie je rozhodnutie opustiť svoju sebaľútosť a hrdosť, svoju túžbu po pomste, svoj hnev a nenávisť. Ak niekto prosí o odpustenie, potrebuje počuť: "Dávam ti odpustenie." Nesprávne je hovoriť: "Tak dobre", alebo "V poriadku, nič sa nestalo." Svätý otec František hovorí, že v niektorých rodinách stačí na uzmierenie aj milé gesto. Väčšina manželov už pozná svoju neverbálnu komunikáciu. No vždy dobre padne počuť slová "odpusti" a "rád, rada ti odpustím" a cvičiť sa v ich používaní.
Ako má začať riešiť problém ten, kto si uvedomuje, že ublížil?
V bežných konfliktoch v rodine pomerne jasne vieme, kto z nás zranil a kto je zranený. Aj tu nás, čo sme zranili, čaká boj s vlastnou pýchou a pokorou. Ak chceme náš zranený vzťah uzdraviť, musíme dať vyhrať pokore a ospravedlniť sa. Ale sú v manželstvách prípady, keď jeden z manželov vlastné previnenie zatají a nesie jeho bremeno sám. Vytvorí si trinástu komnatu a v podvedomí živí stres z odhalenia . Narúša to jednotu manželov, lebo stres sa nedá celkom skryť a druhý cíti, že niečo nie je v poriadku. Aj tu neostáva nič iné, len ísť k manželovi, manželke, pokorne mu povedať o svojej vine a prosiť ho o odpustenie.
Týmto priznaním sa sám oslobodí. Ale musí si uvedomiť, že druhého veľmi zraní a jedine jeho dokonalá ľútosť a uistenie o jeho láske zranenému pomôže prekonať túto bolesť. Čím viac sa pokorím, tým väčšiu silu mu dám, aby mi mohol úplne a raz navždy odpustiť.
Ten, čo sa dozvedá o vine svojho manžela, manželky, nech si uvedomí, že v manželstve nikto nie je úplne vinný a úplne nevinný. Na každom probléme, nedorozumení alebo kríze sa podieľajú obidvaja. Rozmýšľaj, či si neprispel k zlyhaniu partnera. Odpusti. Koľko odpustíš, toľko bude odpustené aj tebe. Rozhodni sa dať odpustenie a správaj sa tak, ako by si už odpustil. City nechcú odpustiť, ale odpustenie je záležitosť vôle a nie citov. Riaď sa vôľou, city sa dostavia neskôr. Vinníkovi treba jasne a zreteľne dať vedieť, že si mu odpustil a nikdy mu viac nepripomínaj, čo už raz bolo odpustené.
Každá rana bolí. Neošetrená sa hojí dlho. Ošetrovaná rana bolí menej a rýchlejšie sa hojí. Ošetrujme svoju manželku, manžela! Myslime naňho s láskou! Chváľme ho za každú maličkosť! Obdarujme ho pozornosťami!
K uzmiereniu a odpusteniu pomôže pár múdrych rád a zistení. V manželstve nehľadajme spravodlivosť ale lásku. Odpustenie nie je pocit ale rozhodnutie. Už snaha odpustiť zlepšuje duševné zdravie. Odpustenie je proces. Nepomôžu rady: musíš hneď odpustiť, zabudni na to, čas to vylieči... Treba sa rozprávať, rozpoznať ublíženie, priznať si vinu, ospravedlniť sa a odpustiť. V detských domovoch deti, ktoré neodpustili svojim rodičom zlyhanie, temer spravidla opakovali v živote tie isté chyby. Odpustenie je vyslobodenie zo začarovaného kruhu negatívnych emócií. Lieči nahromadený hnev a spôsobuje dokonca pozitívne zmeny v štruktúre mozgu. Tak prečo si ho nedopriať?
Text Anna a Emil Kondelovci
Na záver ešte pieseň od Zuzany Smatanovej - Môžme si už odpustiť
Manželské rande
Urobte si reštauráciu doma (deti spia, sviečky, obľúbený nápoj, hudba, maškrty) a vyberte si príjemné témy.
Tipy na pozornosti
Prineste manželke jej obľúbený zákusok, sladkosť, prípadne aj celú večeru.
Pošlite manžela na jeho obľúbený šport, prípadne si zašportujte s ním. Samozrejme, len ak to umožňujú proticovidové obmedzenia. Žeby domáca šachová partia alebo iná spoločenská hra?