JF2

Finančný konzultant Jaroslav Funtek (2): Ak má kamarát servis, prečo by som mal chcieť od neho aby mi to opravil zadarmo, alebo aby mi dal výraznú zľavu na úkor seba? Mal by som rešpektovať jeho náklady a nárok na primeraný zisk, podporiť ho aby sa mu darilo.

Pokračujeme v rozhovore o sporení a o tom, kde najlepšie zúročiť peniaze. Rozprávali sme sa tiež o darovaní peňazí a desiatkoch i o tom, či majú banky právo zarábať na našich peniazoch. A tiež o tom, či je správne chcieť od kamarátov neprimerané zľavy, alebo zadarmo služby. Finančný konzultant Jaroslav Funtek.

Sporenie. Ako sa oplatí sporiť a kde? Dá sa určiť podľa percent, kedy je sporenie výhodné

Ak chcete zhodnotiť peniaze nad infláciu, ktorá bola v roku 2011 - 2012 na úrovni 3-4 percent, v roku 2013 na úrovni 2,5 % - 0,5 %, ťažko ich zhodnotíte v banke. Produkty v bankách úročia peniaze pod mieru inflácie. Len strednodobé úložky (3 a viac ročné vklady) sa len v prípade potreby peňazí bankou dostanú na úroveň inflácie. Takže v bankových úložkách nemôžete získať reálne zhodnotenie svojich úspor, maximálne zamedziť ich výraznejšiemu znehodnoteniu v čase. Špecifikom je rok 2014, kedy miera inflácie oscilovala okolo nuly, t.j. viackrát v roku bola deflácia. Čo to znamená pre úspory ľudí? Už len to, že ich vlastníte, Vám zabezpečuje zhodnotenie, nakoľko ceny tovarov a služieb nerástli, naopak v niektorých mesiacoch klesali - ale to je možno na dlhšie vysvetlenie. Sporiť sa napriek tomu oplatí, len treba vedieť ako a kde. Z toho vyplýva jeden dôvod, kedy je sporenie výhodné. Samozrejme, že dôvodov, kedy je dobré sporiť, je viac.

Čiže vždy na sporení prerábame?

Ak investujeme peniaze v rámci retailu banky (bežné účty, sporiace účty, viazané vklady, termínované účty, atď.) tak áno. Je treba si uvedomiť dôležitú vec, že banky tu nie sú na zhodnocovanie našich úspor, ale aby riešili transfer našich peňazí tam kde patria, za čo im platíme. Ak chceme reálne zarobiť, t.j. zhodnotiť svoje peniaze nad infláciu, treba investovať v sektore finančného trhu, ktorá je Slovákom a postsocialistickým krajinám stále málo známa z pohľadu znalostí a tou je kapitálový trh. Na to, aby mohol človek vstúpiť do tejto oblasti, musí mať znalosti o fungovaní kapitálového trhu a to je neporovnateľne náročnejšie ako sa vyznať v úložkách ponúkaných bankou. Ani začínajúci poradca nie je v stave poskytnúť Vám hodnotné informácie z tohto odvetvia. Preto je lepšie poradiť sa s niekým, ku komu máme dôveru a zároveň má skúsenosti. Je možné si to i naštudovať, no treba sa tomu dlhšie venovať teoreticky i prakticky, pretože je tam veľa faktorov, ktoré ovplyvňujú záverečný výsledok (investičný horizont, vzťah klienta k riziku, potreby a ciele klienta, existujúce portfólio klienta a ďalšie). Nie vo význame, že ma niekto oberie o peniaze, ale v tom, že tieto trhy majú svoj život, majú svoje pravidlá a je nutné ich dobre poznať. Zároveň treba správne nastaviť to, aký objem nasporených peňazí tam umiestniť, aby to neohrozilo moje strednodobé a krátkodobé ciele. Samozrejme, že pri rešpektovaní všetkých investičných zásad, aj malé sumy je možné investovať vďaka pravidelným investičným programom, takže je to dostupné takmer každému človeku.

NA SVOJ ŽIVOT SA NESMIEM POZERAŤ TAK, ŽE SA SKLADÁ Z 30 DNÍ

Viete to vysvetliť na nejakom konkrétnom príklade?

Ak pracujem s peniazmi vo svojom rodinnom rozpočte, musím zohľadniť krátkodobé (1-3 roky), strednodobé (3 -10 rokov), dlhodobé (10 rokov a viac) potreby a ciele. Je dôležité si to uvedomovať, keď narábam s peniazmi vo svojom rodinnom rozpočte. Ako a kde peniaze použijem. Predídem tým veľmi nepríjemným prekvapeniam (napr. ročná platba PZP, havarijného, životného poistenia, poistenia domu, alebo nebodaj Vianoce, dovolenka, atď.). Veľmi veľa udalostí vieme predvídať, že nastanú a tie, čo nevieme, treba tak ako sa dá tiež ošetriť. Takže podľa časového horizontu , kedy čo môže nastať, prerozdelím rozpočet do jednotlivých kapitol (bývanie, auto, dovolenka, darčeky, dôchodok, neplánované výdavky, atď.). Za čias našich rodičov to bol obálkový systém, takže nič nové. Len dnes k tomu existujú finančné nástroje miesto obálok. Napr. dlhodobejší cieľ - chcem investovať peniaze na kapitálovom trhu, kde je výnos nad infláciu (okolo 4-6 percent), musím zvoliť primeraný objem peňazí z rozpočtu, ktoré budem investovať. Ak tam dám viac percent, vstupujem do rizika, že ak dôjde k poklesu a budem časť peňazí súrne potrebovať, vstúpim tam v čase, ktorý bude nevýhodný a zrealizujem stratu.

Ak dodržím investičný horizont, nemôžem na tých peniazoch prerobiť. Problémom môže byť nedostatočná disciplína, emócie alebo tlak životných udalostí, ak zainvestujem veľký objem peňazí a mám ich málo v krátkodobých alebo strednodobých úložkách. Vybrať si tieto dlhodobé peniaze môžem až vtedy, keď je naozaj zlá situácia a vyčerpal som krátkodobé i strednodobé zdroje.

Je to schodkovitý systém ukladania peňazí. Ak nemám vytvorené žiadne rezervy, nemôžem investovať na akciové trhy, bolo by to nezodpovedné rozhodnutie. Najprv si musím vytvoriť úsporu na bežnom účte, kam mi chodí výplata. Potom si vytvorím sporiaci účet, kde mám výhodnejšie úroky ako na bežnom účte a tam si uložím 3 až 6 mesačných výplat. Ak mám toto zabezpečené, môžeme premýšľať v horizonte 2-3 rokov a o kapitálových trhoch. Toto je správne rozvrstvenie peňazí, podľa priorít.

Znie to komplikovane. Asi k takémuto správaniu nemôžu dospieť všetci ľudia a investovať na kapitálových trhoch.

Áno treba si uvedomiť, že je veľa rodín i ľudí, ktorí ledva pokryjú svoje existenčné výdavky. Takže na kapitálový trh sa možno i celý život nedostanú. Tak ako pre každého i pre nich platí postupnosť rozkladania peňazí, takže niektorí ľudia určité typy investícií nezažijú na základe svojich možností. Nie je dôležité, aby ľudia vedeli veci takto detailne. Základ je uvedomiť si, že potrebujem peniaze, ktoré sú súčasné a peniaze do budúcnosti - krátkodobej a dlhodobej. Netreba si myslieť, že to čo zarobím, sú peniaze, ktoré môžem za mesiac minúť. Čo keď ďalší mesiac už nebudem mať prácu, alebo budem chorý - z čoho budem žiť ?

Ako podporovať deti ? Je správne len im peniaze darovať?

Náročná otázka. V prvom rade si myslím, že je dôležité ich učiť vlastným príkladom života, čo je zaväzujúce aj pre nás ako budeme žiť - čo vychováva aj nás. Treba s nimi žiť, tráviť s nimi veľa času. Poznávať ich a v týchto a na týchto situáciách im vysvetľovať naše rozhodnutia, učiť ich prejaveniu svojho názoru, zodpovednosti za svoje rozhodnutia, hodnote peňazí (za nimi je človek - ľudská práca, námaha), zdravému vzťahu k majetku a iné. Darovať im peniaze len tak? Ak mi to možnosti dovoľujú a neohrozujem tým existenciu seba, prečo nie, ale mali by byť účelovo použité. Treba odhadnúť zdravú mieru, aby som nevychoval ľudí závislých odo mňa (mojej peňaženky), pretože im viac ublížim ako pomôžem.

Počul som o jednom zaujímavom fenoméne, že ľudia, ktorí získali výhru v lotérii - 95 percent z nich prišli o všetky peniaze do 5 rokov, nezostalo im nič a boli znova tam, kde predtým. Dôvodom bolo to, že nemajú finančnú gramotnosť. Ako prvé si začali vo veľkom užívať - dovolenky, autá, nakúpili kopu pasív, ktoré im priniesli ďalšie výdavky a postupne všetko minuli. Je preto dobré, ak peniaze prichádzajú postupne a nie naraz. Takto poznám hodnotu, ktorú ma táto práca stála, vážim si tú prácu a inak s peniazmi narábam.

JE DOBRÉ DAŤ PENIAZE, DôLEŽITEJŠIE ODOVZDAŤ ČAS, SKÚSENOSTI, DARY

V súvislosti s veriacimi ľuďmi sa hovorí o podpore druhých, o tzv. desiatkoch. Aký postoj zachovať?

Určite áno. Treba byť vnímavý voči ostaným a pomôcť im, keď sú na to odkázaní, samozrejme to nesmie ohrozovať existenciu, nie komfort mojej rodiny. Pomáhať na úkor toho, že ohrozujeme vlastnú rodinu je extrém a Pán Boh nás učí zodpovednosti a rešpektovaniu priorít.

Treba si uvedomiť, že desiatok nemusí byť len finančná forma, ale aj služba: niekde poslúžim bez nároku na odmenu, dám svoj čas na úkor rodiny, práce, podnikania. Ak mám peniaze, dám tie, ak nemám, môžem poslúžiť (dať desiatok) aj iným spôsobom. Niekedy to môže byť aj náročnejšie. Dôležitý je úmysel. Otázka je, či pomôžeme týmto spôsobom druhým. Myslím si, že každý spôsob má svoj veľký význam a je dobré použiť všetky. Treba si uvedomiť, že všetko počínajúc našim životom máme vďaka Bohu. On nám to dal, a my sa máme s tým podeliť s ostatnými.

Ako napríklad?

Mnohí dávajú peniaze do rozvojových krajín: na jedlo, oblečenie. To sa ale minie, čo ďalej? Je preto dobré ak vznikajú projekty, kde sa zabezpečuje ľuďom v ich krajine vzdelanie, aby boli sebestační, postarali sa o seba a pomohli i spoločnosti, v ktorej žijú.

Niektorí ľudia neskúmajú, kam dávajú peniaze a nezaujíma ich to. Treba rozlišovať, kam peniaze použijem. Čo je napríklad dôležitejšie pre ľudský život, či uprednostním chlapca, ktorý má akútnu operáciu, alebo podporíme nejaký materiál na stavbu. Nemalo by mi byť ľahostajné, kde idú tieto peniaze. Napríklad sú adopcie na diaľku, do ktorých sa doma zapájame - máme chlapca v Albánsku, roky mu posielame peniaze, financuje sa jeho škola, strava, oblečenie. Dostáva všetko, aby mohol chodiť do školy, mal učebnice a neustále tam beží komunikácia so sestričkami saleziánkami, ktoré tam fungujú. Píšu nám, čo sa vybudovalo, na čo boli použité peniaze. Tento chlapec vďaka tomu vyštuduje, vzdeláva sa, aby raz pomohol svojej rodine, otcovi, mame, súrodencom. Aby mal prácu a oni mohli prežiť alebo si založil svoju rodinu, o ktorú sa postará. A takýchto zmysluplných projektov je veľa.

Ak stretne finančný konzultant bezdomovca, ako sa k nemu zachová?

Veľmi jednoducho. Párkrát som mu už dal peniaze, ale väčšinou, ak je to niekde na parkovisku pri obchode a on je hladný, ponúknem sa mu, že mu kúpim niečo, čím zaženie hlad: pečivo, šunku, vodu. Peniaze však nedám. A aká je moja skúsenosť? Boli iba dve situácie, kedy s tým súhlasili. Väčšina povedala, že chce peniaze. Povedal som: "Nie. Nemám záruku, ako s nimi naložíte." Z niektorých bolo cítiť alkohol. Nech si myslí, kto chce, čo chce: či mám súcit alebo nemám. Som zodpovedný aj za toho človeka, lebo ak mu dám peniaze, podporím ho v alkoholizme a znova sa opije. Ak prispejem a vďaka mojim peniazom vznikne reklama na pornografiu, tiež som zodpovedný, lebo ma nezaujímalo, kam tie peniaze išli. Viem, že to nie je pohodlný spôsob, je náročne to sledovať, ale to je to, čo dnes chýba mnohým ľuďom: dosledovať si veci a dať si s tým námahu.

Lenivosť sa vyskytuje medzi ľuďmi veľmi často a súvisí to aj s ekonomikou. Ľuďom sa nechce nad ekonomikou zamýšľať, rozprávať sa o nej, venovať sa jej. Mnohí prídu z práce domov, sadnú si k "telke", ponadávajú si na vládu, štát a politikov, ako oni môžu za to, kde sa nachádza náš život. Boh nám však dal dary a schopnosti a sú veci, ktoré môžeme ovplyvniť.

Existujú situácie, keď sa ľudia dostali do ťažkostí svojim nezodpovedným správaním a majú na krku exekúcie, pohľadávky. Priatelia ma požiadajú, aby som týmto ľuďom pomohol. Som samozrejme ochotný pomôcť, ale žiaľ, ak im chcem pomôcť, musím byť nekompromisný v požiadavkách, ktoré na nich mám. Požadujem dodržiavanie pravidiel, ktoré si dohodneme. Ak nie, ukončujem spoluprácu, pretože proti vôli sa nedá pomáhať (rešpektujem osobnú slobodu.) Ani Boh nám nepomáha proti našej vôli, dal nám slobodnú vôľu a rešpektuje ju.

ĽUDIA ZAČNÚ SNAMI A NEOSTANE IM NA ŽIVOT

V poslednom čase je mnoho takýchto ľudí, ktorí sa nachádzajú v ťažkých životných situáciách. Ako by sa mal človek správať, aby sa z nich dostal?

Existuje postupnosť krokov, ktorá uzdravuje rozpočet rodiny. Prvá kľúčová vec, na ktorej treba popracovať, je nastaviť správne príjmy a výdavky. Ak viem ovplyvniť príjmy, tak by to mal človek urobiť. Či sa mu to páči alebo nepáči, zmeniť napríklad prácu. Ak to neviem ovplyvniť, musím vytvoriť priestor vo výdavkoch rodiny. Prejsť si všetky výdavky krok po kroku. Či je každý výdavok pre našu rodinu nevyhnutný, či dokážeme bez tej veci existovať. Je to optimalizácia výdavkov. Ak toto nevyriešime, nemá zmysel rozprávať sa o ďalších krokoch.

Ďalším krokom je zabezpečenie voči rizikám, ktoré môžu ovplyvniť môj rozpočet: zdravotným rizikám, straty práce a starnutiu. Na toto slúžia rôzne formy poistenia, ktoré keď sa vhodne nastavia, dávajú za veľmi málo peňazí veľa muziky. Funguje tam princíp solidarity, ktorý vám nikto iný neponúkne a ťažko sa nahrádza nejakým iným nástrojom. Keď zvládneme aj toto, môžeme sa začať baviť o vytváraní rezervy, sporení, dlhodobejšom sporení. Všetko musíme robiť krok po kroku, nemôžeme začať piatim krokom, keď sme nezačali prvým.

Ľudia si často realizujú svoje sny zo svojich príjmov. Sny sa majú realizovať z príjmov z aktív, nie z príjmov z práce, ktoré slúžia na réžiu domácnosti a existenciu. Ľudia rozmýšľajú opačne - najprv začnú snami a potom im neostane na život, na bežnú réžiu. Častý príklad: dvadsaťročný zamilovaný si založí rodinu, a napriek tomu, žeby mal myslieť na bývanie alebo kočík pre svoje dieťa, kúpi si motorku. Deje sa to veľmi často. Na čo majú mladí chlapci autá? Preto, aby sa ukázali dievčatám, akí sú super? Alebo preto, akí sú nezodpovední? Múdre dievča sa na to pozerá inak. Čo je auto? Auto je spotreba, ktorá produkuje ďalšie náklady. Kde budem bývať so svojim chlapcom (manželom), a kde naša rodina?

AK MI ŠETRIA ČAS, MAJÚ LOGICKY PRÁVO NA ODMENU

Sú ľudia, ktorí neveria bankám a preto si peniaze sporia doma. Niektorí hovoria aj to, že banky sa na nich priživujú. Je to dobrý postoj?

Nepovažujem to za rozumné a šťastné rozhodnutie - a nie preto, že som finančník. Tieto peniaze strácajú na svojej hodnote, znehodnocujú sa. Po druhé: Neviem prečo majú ľudia pocit, že peniaze uložené doma sú bezpečnejšie. Peniaze chránené v bankách sú zabezpečené určite na vyššej úrovni. Sú rôzne riziká živelných pohrôm, požiarov, krádež. Asi ťažko si niekto vybuduje doma trezor, protipožiarne ochrany, zabezpečenie voči zlodejom, atď.

Ak má niekto problém s tým, že niekto zarába na mojich peniazoch, mal by sa spýtať, prečo chodí do práce? Veď vďaka tomu, že tam chodí, zarába na ňom jeho zamestnávateľ. Prečo kupujem tovar v obchode, keď aj vďaka tomu niekto zarába? Príde mi, že to trošku zachádza do takého extrému, že ak na tom zarobí niekto iný, tak to nie, radšej nech sa tie peniaze zničia, rozpadnú, zhoria.

Banky mi ponúkajú svoje služby, poskytujú miesto, kde mám svoje prostriedky bezpečne uložené, mám vďaka tomu nejaké úroky a výnosy. Je to dohoda medzi mnou a nimi, ktorú môžem akceptovať. Odoberajú vám starosť, ktorú tomu musia venovať. Tiež vám šetria napríklad čas, kedy by ste museli ísť na poštu. Ak to robia za mňa, tak logicky majú právo dostať nejakú odmenu za ich čas a energiu, ktorú musia vykonať. Ak sú šikovní a zarábajú viac, je to ich šikovnosť.

A napríklad, keď prídete k zubárovi a on tiež na tom zarobí - preto k nemu nepôjdete? Alebo k lekárovi? Ponúka Vám nejakú službu a jeho pridaná hodnota je jeho odmena. On tomu venoval čas, energiu, aby bol zorientovaný v problematike.

Rozdiel medzi myslením nás a ľudí v zahraničí, je napríklad ten, že ak má kamarát autoservis, očakávam, že to urobí čo najlacnejšie, najradšej zadarmo! Ideálne, ak by nechcel žiadne peniaze, pretože je kamarát. Mali by sme sa zamyslieť: Chcem, aby jeho servis zanikol? Aby dotoval opravy môjho auta a zruinoval svoju rodinu? Ešte by som mu mal pridať "tringelt", aby sa mu darilo! Už len benefit je to, že mám v neho dôveru. Mal by som ho podporiť, aby som mohol k nemu chodiť ďalších dvadsať rokov. Takéto je myslenie v zahraničí. Náš slovenský postoj súvisí so závisťou a Slovensko tým veľmi trpí.

NEMÔŽEM POMÁHAŤ DRUHÝM NA ÚKOR NAJBLIŽŠÍCH

Vraj ideálny príjem je 2000 EUR, lebo ak má človek viac, začínajú sa starosti, čo s tými peniazmi a pribudne strach o ne. Myslíte si, že existuje nejaká hranica spokojnosti?

Nemyslím si, že spokojnosť ovplyvňuje výška príjmu alebo majetku, ale postoj človeka. Môžete zarábať 20 000 EUR mesačne, ak však máte zdravý postoj k peniazom a nelipnete na nich, budete šťastný. Keď ich viete zdravo užiť aj s ostatnými a ste voči nim slobodný. Netreba z nich vyrábať ďalšie pasíva - päť domov, tri autá. Niekde je hranica toho, čo človek dokáže užiť: neviem ísť súčasne na piatich autách, ani nemáme päť žalúdkov. Hodnota života nie je vo veciach pominuteľných, ktoré si aj tak so sebou do hrobu nezoberieme.

Človeka robí šťastným, keď môže druhého obdarovať, keď sa môže s ním podeliť, keď s ním môže zdieľať pekné chvíle - keď miluje a je milovaný.

Podstatné je ako si Vás ľudia budú pamätať, či povedia: " Bolo mi s ním vždy dobre".

Je potrebné, aby ten, kto mal viac, pomáhal ďalej, tým, ktorý nemajú?

Už som to pred chvíľou spomenul, netreba lipnúť na každom cente a len na nich zarábať. Ak existuje niekto, kto potrebuje bývanie a ja mám voľný byt, môžem mu ho prenajať na rok len za energiu, ak im to pomôže. No ak mi však chýbajú peniaze v rozpočte, musím to zvážiť, lebo existujú priority: manželka, deti. Nemôžem pomáhať na úkor najbližších. Ako pomáham, keď ničím druhých?

Ak mám veľkú firmu a veľké peniaze, treba ostať veľmi pokorným a uvedomovať si, že všetko je dar od Boha. Ak stratím pokoru, príde problém. Pán Boh ma má veľmi rád a možno mi prichystá nejakú výchovnú lekciu. Neznamená to však, že ma trestá. Aj my, otcovia, máme radi deti, no niekedy im dáme výchovnú lekciu.

Dávate výchovné lekcie aj svojim deťom?

Áno, ak syn stratí vetrovku kvôli svojej nezodpovednosti, nepoviem mu: "Nič sa nestalo, ideme kúpiť ďalšiu." Toto nie je môj prístup, i keď u mnohých možno áno. Poviem mu: "Vyčerpal si si sumu určenú v rozpočte na oblečenie. Je to tvoja chyba, že si ju stratil, máš pokladničku. Za každú vec v živote musíš niesť zodpovednosť, musíš si kúpiť novú vetrovku." A to, že on znáša následky, je výchova ku zodpovednosti. Niekto si možno povie, že je to "choré". Ja si to nemyslím. Považujem to za správne a v poriadku. Primerane veku sa musí naučiť niesť následky za svoje rozhodnutia.

Mám rád deti a záleží mi na nich, preto chcem z nich vychovať zodpovedných ľudí. Aj Pán Boh od nás vyžaduje veci, je k nám prísny, ale vždy láskavý a odpúšťajúci. Ak urobí niekto chybu, nebudem mu ju vyčítať, ale nechám ho to napraviť i s následkami, ktoré to prináša, vysvetlím mu to a pomôžem. Napríklad ukrojím trošku z milosrdenstva a poviem: "Nemusíš platiť všetko, ešte nezarábaš, z desiatich EUR si prilož sedem, tri ti dám ja". Ale nenechám ho, aby neplatil nič.

Je to úloha nás rodičov, vychovať zodpovedných ľudí. Vzťahovo i ekonomicky. Lepšia je prevencia ako liečba. Je to silné nielen ekonomické pravidlo: lepšia je prevencia ako liečba, menej bolí človeka a rodinu. Treba predvídať situácie, ktoré môžu nastať a byť na ne pripravený.