Chcem sa s tebou rozprávať...

Cestovateľ Pavol Barabáš, ktorý navštívil viacero domorodých kmeňov v rôznych kútoch sveta, raz povedal, že môžeme vedieť aj desať jazykov, dokonca môžeme hovoriť aj rečou týchto kmeňov, ale pokiaľ tí ľudia necítia, že si ich vážime, neprijmú nás.

Bez pokory a úcty si s nimi neporozumieme...

Úcta k partnerovi je základným predpokladom dobrej komunikácie medzi manželmi.

Ako je to s komunikáciou v našich rodinách? Rozprávame sa s úctou? Je naša domácnosť "talianska" alebo často "tichá"? Rozprávame ešte vôbec? Odborníci na manželské vzťahy hovoria, že najčastejším problémom v dnešných manželstvách je zlá komunikácia. Znamená to, že manželia sa buď nerozprávajú spolu, alebo komunikujú nesprávne. Istý psychológ pripol dvojiciam prenosné mikrofóny a 7 dní meral každé ich slovo. A výsledok? Priemerní manželia sa rozprávajú spolu za týždeň menej ako 30 minút. Komunikácia v niektorých rodinách sa zužuje len na pokyny, ktoré zabezpečujú chod domácnosti. Jedna manželka poslala do psychologickej poradne list, v ktorom píše: "Môj manžel so mnou nerozpráva. Len sedí, večer čo večer číta noviny alebo sleduje televíziu. Keď sa ho na niečo spýtam, iba dačo zamrmle. Niekedy ani to nie. Potrebuje iba gazdinú a niekoho, s kým by sa vyspal. Sú chvíle, keď sa čudujem, načo sa ženil." Môže byť viac dôvodov, prečo tento muž so svojou ženou nekomunikuje. Možno si však ani neuvedomuje, aký dôležitý je rozhovor pre jeho manželku. A to odborníci radia manželom týždenne spolu prerozprávať pri práci, pri zábave, športe alebo len tak aj 15 hodín.

Komunikujeme väčšinou tak, ako sme to videli od svojich rodičov. Bolo to vždy správne? Čo bolo pekné, preberme, čo nie, napravme. Mnohí sa bojíme odmietnutia, keď sa chceme podeliť o svoje pocity a názory. Alebo sme pohodlní ponamáhať sa povedať čo cítime, čo si myslíme. Spomeňme si na čas, keď sme spolu chodili. Spoznávali sme sa, veľa sme hovorili o spoločných záujmoch a plánoch. Po svadbe sa tieto témy vyčerpali a zovšedneli. Pribudli nové starosti a v rozhovoroch sa začali objavovať vážne i problémové témy. Na príjemné debaty, ako keby neostával čas. A človek ich pre svoj život veľmi potrebuje.

Pozrime sa na to, ako sa rozprávame, z viacerých uhlov pohľadu, aby sme posilnili, čo robíme dobre a vylepšili, čo v našej komunikácii nie je správne.

Dale Carnegie hovorí, že ľudia nás vnímajú podľa štyroch kritérií: ako vyzeráme, čo robíme, čo hovoríme a ako hovoríme. Ako hovoriť tak, aby sme si čo najviac porozumeli?

Z vlastnej skúsenosti vieme, že rozhovory medzi ľuďmi sa uskutočňujú na rôznych hladinách. Odborníci rozlišujú päť hladín.

Na prvej hladine sa rozprávame o samozrejmostiach. Sú to povrchné rozhovory v štýle: "Už dlho nepršalo. Ako sa máš? Ďakujem, dobre. Aký bol deň? Dobrý. Tak, čo je nového? Asi nič." Ten, čo sa pýta, ani nečaká odpoveď. Niektorí manželia trávia na tejto bezpečnej úrovni veľa času, lebo sa obávajú konfliktu.

Na druhej hladine hovoríme o iných ľuďoch a veciach. Nehovoríme nič o sebe. "Počul si, čo sa stalo susedovi? Daj si pozor na rozkopanú cestu." Ako na prvej hladine aj táto relatívne plytká komunikácia je stále pomerne bezpečná. Takto manželské hádky nezačínajú.

Na tretej hladine vyjadrujeme svoje názory a hodnotenia. Počúvajúcemu dávame príležitosť, aby nás lepšie spoznal. "Myslím si, že máte dobrého vedúceho." "Ako mohol niekto voliť takéhoto človeka!" Skúmame reakciu druhých na naše vyjadrenia. Tu sa už môže objaviť konflikt, ale aj posilniť porozumenie. Najlepšie to pochopíme na príklade. Predstavme si, že sa niekoho spýtame koho volil. Ak má rovnakých favoritov ako my, porozumieme si. Ak má opačný politický názor, podvedome si vytvárame odstup. Čím je hladina rozhovoru vyššia, tým je možnosť väčšieho porozumenia ale aj vzniku konfliktu. Niekedy je dobré označiť určité nepodstatné témy ako "zakázané", aby sme sa vyhli opakovaným konfliktom.

Na štvrtej hladine hovoríme, čo cítime. "Bolo mi smutno bez teba." "Mrzí ma, že si večer kričal na deti." "Som šťastná, že sa ti darí v práci." Hovoriť o pocitoch môže byť dosť riskantné. Hlbšiu úroveň dôvernosti a porozumenia však môžeme dosiahnuť len vtedy, keď sa vystavíme nebezpečenstvu, že naše pocity budú nepochopené. Ak sa potrebujeme rozprávať na tejto hladine, spýtajme sa napríklad: "Ako sa teraz cítiš?"

Na piatej hladine vyjadrujeme svoje potreby v citovej a duchovnej oblasti. "Potrebujem, aby si ma teraz chvíľu držal za ruku." Rozprávať sa na štvrtej a piatej hladine môžeme, len keď je medzi nami skutočná dôvera a otvorenosť.

Vzťah budujeme, keď sa rozprávame na štvrtej a piatej hladine. Je to ako s výstupom na hory. Ak stúpame na vysoký končiar, cesta môže byť namáhavá a aj nebezpečná, ale výhľad stojí za to.

Zásady dobrej komunikácie

Je veľmi dôležité hovoriť sám za seba. Treba povedať, čo JA cítim. Používanie druhej osoby TY vedie k obviňovaniu a hádke. Porovnajme tieto dvojice viet:

"Ty zase kričíš na deti!" (zle) - "Mrzí ma, že sa u nás kričí." (dobre)

"Ty si ale nešikovná." (zle) - "Ja si myslím, že by bolo lepšie urobiť to takto." (dobre)

Ak použijem slovo TY, vyjadrujem sa agresívne. Ak rozprávam za seba (JA) a poviem svoj názor, ktorý môže byť i negatívny, neprovokujem a neurážam.

Rozdiely medzi mužom a ženou sa prejavujú aj v komunikácii. Jazyk muža a ženy je odlišný. Muž sa zvykne vyjadrovať priamo, žena nepriamo. Napríklad mama príde do detskej izby a zúfalo skonštatuje: "Máte tu ale neporiadok!" Keď príde po hodine a hnevá sa, že chlapci neupratali, bránia sa: "Veď si nám nekázala upratať!" Odkaz mužov ženám: "Milé naše ženy. Požiadajte nás o čo chcete. Musíme si ale ujasniť nasledujúce: Jemný náznak nefunguje! Nápadný náznak nefunguje! Jasný náznak nefunguje! JEDNODUCHO TO POVEDZTE!"(Allan a Barbara Peasovci). Ďalší rozdiel je v tom, že väčšina žien má vo zvyku v oblasti citov zveličovať. Ak muži toto zveličovanie berú doslova, pochopiteľne si potom nerozumejú. Alebo muž, ak nemá o čom hovoriť, mlčí. Žena si to zase vysvetľuje nesprávne, že ju muž nemá rád, že mu na nej nezáleží. Opäť je to neporozumenie cudzieho jazyka. Ak si chceme muži a ženy rozumieť, musíme sa učiť jazyk toho druhého, vžívať sa do jeho mentality.

Veľmi dôležitú úlohu hrá čas, miesto a nálada medzi rozprávajúcimi. Manželia by si mali nájsť spôsob pre príjemné rozhovory. Aspoň štvrť hodiny denne. Môže to byť napríklad posedenie pri káve, alebo krátke prechádzky do prírody, príjemne by mohlo byť pri spoločnom stolovaní. Keď už zaspia deti, tiež sa dá čas využiť na rozprávanie. Dobré je takzvané pravidlo desiatej hodiny (z programu Manželské večery). Odporúča sa po desiatej večer už neriešiť vážne problémy. Každý z manželov má právo veta a môže navrhnúť odklad ťažšieho rozhovoru na ďalší deň, keď obaja nebudú po celom dni vyčerpaní. Neodporúča sa vážnejšie témy riešiť pred inými ľuďmi a rozhodne nie pred deťmi. Ak sú deti predsa len svedkami našej "výmeny názorov", mali by byť aj svedkami nášho uzmierenia. Niektorí manželia si zaviedli pravidelný čas aspoň raz za týždeň na rozhovor vo dvojici o čomkoľvek. Trebárs aj ako vyhradený čas s najvyššou prioritou v diári. Mladé rodiny môžu poprosiť starých rodičov na hodinku, dve povarovať deti. Ak nie sú starí rodičia poruke, tak sa dohodnúť s priateľmi a vzájomne si postrážiť deti na jednohodinové, dvojhodinové rande.

Veľmi dôležitý je súlad medzi slovnou a neverbálnou komunikáciou. Keď rozprávame, samotné slová dávajú len 10 % informácie. Tón hlasu pridá ďalších 20% a reč tela, výraz tváre, gestá doplnia až 70 % informácie. Neverbálna komunikácia pramení z nášho podvedomia a ťažko sa ovláda. Ak pri rozprávaní tento súlad nie je, partner si môže myslieť, že ho klameme. Človek viac verí neverbálnym prejavom ako slovám. Darmo povie muž, že sa nehnevá, keď zlostne zazerá. Darmo povie žena, že sa nič nestalo, keď buchne dvermi.

Tak ako je dôležité vedieť rozprávať, je rovnako dôležité aj správne počúvať. Počúvajme aj to, čo náš partner nepovedal slovami a čo povedal medzi riadkami. Pri rozprávaní dokážeme povedať okolo 100 slov za minútu. Ale všetci sme schopní prijať viac ako 400 slov za ten istý čas. Čo robí naša myseľ vo zvyšnom čase? Buď rozmýšľame nad niečím úplne iným a rozprávajúceho nepočúvame, alebo si už chystáme odpoveď a vôbec si neuvedomujeme, že nám uniká časť informácie. Neprerušujme a neprotirečme. Najskôr sa snažme pochopiť a potom byť pochopený. Skúsme porozumieť, prečo sa náš partner cíti tak, ako sa cíti. Ak chcete vidieť ako vyzerá aktívne počúvanie v praxi, skúste si pozrieť na českej televízii program Na plovárně, kde populárny český herec, moderátor, hudobný skladateľ Marek Eben vedie rozhovory so zaujímavými ľuďmi. Úprimne počúva, nechystá si netrpezlivo ďalšiu otázku, pozerá do očí, s láskavým úsmevom dáva priestor spoločníkovi, aby sa v rozhovore cítil príjemne prijatý.

Na záver pár podnetov pre komunikáciu. Kedy som cítil(a), že si ma skutočne vážiš? Koľko si myslíš, že komunikujeme v našom manželstve? Ak sme zistili, že naša komunikácia sa blíži k hrozivému priemeru 30 minút za týždeň, môžeme sa dohodnúť na rande s príjemným rozhovorom jedenkrát týždenne. Naplánujme si deň a hodinu. Kedy sme sa rozprávali na štvrtej alebo piatej hladine komunikácie? O čom to bolo? Čím by som mohol(a) obohatiť našu spoločnú komunikáciu? Čo práve čítam? Čím práve teraz intenzívne žijem? Akú zaujímavú alebo vtipnú príhodu som počul(a)?