November 2021

Kultúra vyhadzovania

Pred tromi rokmi na svetovom stretnutí rodín v Dubline kardinál Luis Antonio Tagle v prednáške "Vyber si život: Pápež František o kultúre vyhadzovania" vysvetlil, ako súvisia dva dokumenty Pápeža Františka: encyklika Laudato si - o starostlivosti o Zem - náš spoločný domov a exhortácia Amoris laetitia - o láske v rodine.

Čo znamená kultúra vyhadzovania? Od veľkej hospodárskej krízy začiatkom minulého storočia sa do návrhu výrobkov začala umelo pridávať "zastaranosť". Produkty sú navrhované tak, aby vyšli z módy, aby spotrebitelia kupovali stále modernejšie veci a staré, aj keď sú ešte funkčné, vyhadzovali. Tagle si spomína, ako sa v roku 1992 vrátil zo štúdií vo Washingtone na Filipíny. Doma u rodičov našiel v skrini zvonové džínsy z veľmi kvalitnej látky. Potešil sa im ale sám pre seba si povedal: "Tie by vydržali aj do druhého príchodu Krista. Stále sú použiteľné, ale prečo ich nenosím? Sú nemoderné." Začalo to automobilovým priemyslom, ale preniklo to do všetkých odvetví výroby. A nielen tam. Tento prístup začal ovplyvňovať aj kultúru, nastavenie mysle, hodnoty, priority, spôsob pozerania na stvorenia a na osoby, ľudské bytosti. Vyhadzovanie sa stalo dokonca umením. Pre dizajnérov je už všetko, čo existuje, zastarané. Plánovaná zastaranosť sa predstavuje ako cesta k bohatstvu, dokonca k vlastenectvu a nie ako nehospodárnosť. Konečne v osemdesiatych rokoch minulého storočia sa už začala prebúdzať sociálna a environmentálna zodpovednosť. Čo s trvale pribúdajúcim odpadom, ktorý zaplavuje krajinu? Ako sme nastavení my? Nejednáme už aj s bytosťami a hodnotami života ako so zastaralými? Prijali sme túto kultúru vyhadzovania? Tagle sa s úsmevom pýta, či aj na nášho manžela, či manželku nepozeráme ako na preexspirovaných. Či by niektorí nechceli už pri sobáši certifikát napríklad "najlepší do roku 2025". A čo v roku 2026? Vyhodiť? Či aj kňazi nepozerajú na svojich biskupov, alebo biskupi na svojich kňazov, kedy exspirujú? Ďalej už vážne hovorí: "To, čo by malo byť vyhodené, je kultúra vyhadzovania!" V deväťdesiatych rokoch už environmentalisti kvôli narastajúcim ekologickým problémom zisťujú, že za plánovanie zastaranosti je zodpovedný návrh výrobkov. Už sa nemáme pýtať, kedy výrobok zastará, ale ako zvýšiť jeho trvácnosť. Pápež František vidí dopad tejto kultúry vyhadzovania na našu mentalitu. Vidí jej obete, ktorými je ľudský život, osoba, rodinou začínajúc. Trvá na tom, čomu hovoríme integrálna ekológia. Environmentálna ekológia, čiže ekológia prostredia je pravdivá len vtedy, keď zahŕňa aj ľudskú ekológiu, ekológiu ľudských vzťahov.

Tagle prelínaním Laudato si a Amoris laetitia poukázal na 3 body.

I Potrebujeme odhaliť zmysel osoby.

Pojem "osoba" je jedným z prínosov kresťanstva pre civilizáciu. Svätá Trojica je jeden Boh v troch osobách. Nehovoríme, že jeden Boh je v troch jednotlivcoch. Oni sú osoby. Keby boli jednotlivcami, mali by sme troch bohov. Ale pretože sú osoby, zostávajú jedným Bohom. Identita osoby je vo vzťahu s druhou osobou. Identita jednotlivca je v oddelení sa od ostatných. Aká je pravda o tom kto sme? Sme stvorení na Boží obraz, a pretože Boh je osoba, potom aj my sme osoby. Kto sme, zisťujeme vo vzťahu s druhými.

Tagle dal publiku otázku - Môžem vedieť, ktorí z vás sú otcovia? Zdvihli sa desiatky rúk. Vy ste otcovia, lebo máte vzťah so synom alebo s dcérou. Koľkí z vás ste manželia? Zdvihlo sa viac rúk. Vy ste manželia, lebo ste vo vzťahu k manželke, ale ak nemáte syna alebo dcéru, nevoláte sa otcovia. Vaša identita vychádza z tohto vzťahu. Položil ďalšiu otázku - Koľké z vás ste manželky? Zdvihlo sa množstvo rúk. Potom dodal - Koľké z vás sú šťastné manželky? S pobavením za smiechu publika sa prekvapene spýtal - A prečo menej?

Pre mňa ako osobu je centrom niekto iný a nie ja. Dieťa, ktoré stratilo oboch rodičov si musí zmeniť meno. Bude sa volať sirota. Keď vzťah skončí, zmeníme svoju identitu. Pápež František tým, že rozšíril ekológiu na integrálnu a preniesol ju do rodinného života, nás pozýva znovu objaviť, že sme osoby. Individualizmus by nás viedol k vyhadzovaniu hocičoho a hocikoho, kto nie je s nami spojený. Sme stvorené osoby vo vzťahu k Bohu, vo vzťahu jeden k druhému, vo vzťahu k spoločnosti, vo vzťahu k celému stvoreniu. V kultúre vyhadzovania sa zriekame vzťahu s druhými. Strácame zmysel vzájomného obdarovania. Ako príklad ukázal Tagle svoje hodinky. Dostal ich od rodičov v roku 1973 ako maturitný dar. Niektorí ľudia mu dohovárajú - Vaša Eminencia, vy ste ako chodiace múzeum. Už nie ste biskup, ste kardinál. Je toľko nových modelov hodín. Prečo ich nevymeníte? Samozrejme nepovedia - Vyhoď ich. Ale pre mňa to nie je len predmet. Moji rodičia si vtedy zobrali pôžičku, aby mohli dať svojmu synovi dar. To nie je predmet na vyhodenie. On nezastará. Moji rodičia, zvlášť mama, keď ich zbadá, sa vždy poteší. Nie je dôvod ich odložiť. Je za nimi vzťah k osobám.

II Potrebujeme sa zbaviť prospechárskej etiky vo vzťahoch.

Pápež František kritizuje kultúru vyhadzovania a jej dopad na vzťahy zvlášť v rodinnom živote. Tento dopad sa prejavuje v prospechárskej etike, alebo ako niektorí filozofi hovoria v pozeraní na druhého nie ako na osobu ale ako na komoditu, ako na vec, predmet, druh tovaru. Dokonca ľudské osoby, ľudské životy sa merajú podľa ich využiteľnosti, podľa ich užitočnosti. Je to veľmi pragmatické a praktické. Ak už nie ste pre mňa viac užitoční, môžem vás vyhodiť. Zavadziate mi v mojom priestore. Ak vidím niečo alebo niekoho prospešnejšieho pre mňa, vyhodím vás, aby som mohol prijať túto novoobjavenú hodnotu. Ani nezbadáme, ako meriame ľudí podľa ich trhovej hodnoty. Tagle sa na ilustráciu vracia ku jednej skúsenosti:

Keď som bol diakon, farár, pre ktorého som pracoval, ma často v nedele posielal do dedín na bohoslužbu slova. Žiadni miništranti so mnou nechceli ísť. Bol som len diakon. Potom som sa stal kňazom a už chcelo ísť so mnou veľa miništrantov. Prečo? Lebo ako kňazovi mi ponúkali obed. Moja trhová hodnota stúpla. Miništrantom sa ušlo z obeda popri mne tiež. Potom som sa stal biskupom. Moja využiteľnosť skutočne narástla. Každý v mojom rodnom meste tvrdil, že je môj príbuzný. Prečo? Môžem byť užitočný. S úsmevom sa uklonil a pateticky pokračoval - Teraz som kardinál. A všade, kde som išiel, znelo: Vaša Eminencia, môžem si s vami urobiť selfie, foto, selfie ... ? Potom vážne dodal - Myslím si, že moja tvár sa nezmenila. Je to tá istá tvár, ale moja trhová hodnota stúpla.

Pápež František v obidvoch dokumentoch (Amoris laetitia a Laudato si) identifikoval tých, ktorí sa touto utilitaristickou kultúrou snažia vyhadzovať ľudí, ktorých označili za nepoužiteľných alebo predstavujúcich nejaké ťažkosti alebo nepohodlie. Kto sú to? Nenarodené deti, starí, invalidi, ľudia, ktorí urobili chyby, väzni, ľudia, ktorých okolnosti priviedli k obchodovaniu s nimi, utečenci, nútení migranti, diskriminovaní, aj keď neurobili nič zlé, ľudia s kultúrou, ktorá je vyhadzovaná len preto, že je nemoderná. Ale oni sú ľudia, oni sú osoby! Ak nezakúsime hlboké spojenie s nimi, len ich vyhodíme.

Tagle opäť uvádza príklad z vlastnej skúsenosti. Ako prezident Medzinárodnej charity šiel navštíviť utečenecké tábory. Navštívil jeden v Grécku pri hraniciach s Macedónskom. Počul, že niektorí šoféri autobusov pýtali cestovné 25 €, ak pasažieri boli utečenci v tlaku dostať sa na hranicu, hoci normálna cena bola 5€. Urobili si z ľudských potrieb biznis. Ale stretol aj ženu, ktorá pomáhala s distribúciou jedla, vody a liekov v tábore. Bola viceprimátorka ale pracovala ako dobrovoľníčka. Pýtal sa prečo, či nemá dosť roboty? Povedala, že aj jej predkovia boli utečenci a títo ľudia sú jej bratia a sestry, nie cudzinci. Vzdialení pozorovatelia sú vystrašení, ale pre tých, ktorí cítia osobné spojenie, sú utečenci bratmi a setrami. Vo svete chýba veľa ľudí, unesených, predaných, zabitých.

Ako sa pozerám na osobu? Nevidím len komoditu? Publikum ocenilo potleskom a smiechom Tagleho otázky: Manželia, čo vidíte vo svojich manželkách? Vidíte dar? Bez odpovede? Manželky, čo vidíte vo svojich manželoch? Dar alebo problém?

III Pápež František nás pozýva k osobnej konverzii.

Pozýva nás k zmene srdca. Buďme čestní a odvážni keď uvažujeme, nakoľko sme ovplyvnení touto utilitárskou kultúrou vyhadzovania. Vráťme sa ku koreňom našej spirituality, k Biblii, k Ježišovi Kristovi, k svedectvám mnohých rodín. Zamerajme sa radšej na vzťahy ako na využitie. Prejdime od vyhadzovania k starostlivosti o stvorenie, o bratov a sestry. Najlepšie miesto, kde začať, je rodina. V čase, keď ľahostajnosť globalizovala, začnime malými skutkami láskavosti, prijatia, odpustenia a starostlivosti. Nestrácame nádej, že môžeme znovu nadobudnúť zmysel pre porozumenie, vďačnosť a radosť zo stretnutia ľudí ako bratov a sestier. Tagle zakončil príhovor dvomi príbehmi.

V Manilskej arcidiecéze začali s farsky založeným programom One Journey. Je to program pre návrat drogovo závislých zo závislosti. Intenzívne spolupracujú závislý, jeho rodina, farnosť, štátna správa aj množstvo dobrovoľníkov. Medzi 155 absolventmi prvého behu bol aj George. Cítil sa ako odpad kvôli vlastnému zlyhaniu. Vedel, že svojej rodine spôsobil bolesť, ale bol vďačný tomuto programu, tejto komunite, že spolupracovali a jednali s ním ako s osobou. Obnovili jeho dôstojnosť a cenu. Vravel - Boh ma opäť našiel. Kardinál Tagle ho stretol na jednej konferencii. Od radosti sa objali a rozplakali. Čo tu robíš? - pýtal sa Tagle. George povedal - Som jeden z facilitátorov na workshope ako prijať uzdravených závislých. Jeho osoba nebola vyhodená. George objavil svoju hodnotu ako Božie dieťa.

A posledný príbeh Tagleho: V jednom letnom tábore pre mladých som hovoril o hľadaní zmyslu života. Nakoniec sme otvorili priestor na otázky. Jedno dievča sa spýtalo - Biskup, zaspievate nám? - Nikto mi nepovedal, že budem spievať. Nie som pripravený. Povedal som - Prosím, dávajte zmysluplné otázky k téme. Prišli ťažké otázky. Potom sa jeden chlapec opäť opýtal - Biskup, zaspievate nám? - Dobre, zaspievam populárnu pieseň, ktorú každý pozná. A spievali sme spolu. Po piesni všetci začali prichádzať po požehnanie, pobozkať ruku, niektorí si pýtali selfie, niektorí autogramy do ich Biblií a niektorí dokonca na tričká. Cítil som sa neisto. Čo vo mne vidia? Biskupa? Dôstojnosť? Celebritu? Herca? Speváka? Odpoveď prišla o rok v tom istom mládežníckom tábore. Jeden chlapec prišiel ku mne a povedal - Minulý rok ste mi podpísali tričko. - Áno, pamätám si to. - Ja som to tričko doteraz neopral. - Čože, celý rok si ho neopral? - Nie, každú noc si ho poskladám pod vankúš. Roky som nevidel svojho otca. Je migrujúci robotník. Ale s týmto tričkom pod vankúšom patrím do rodiny a mám otca vo vás.

Koľko ľudí je ako tento chlapec? Cítia sa sami, vylúčení, možno dokonca vyhodení. Ale my sme telo Krista. My sme Božia rodina. My sme osoby. U nás sa predpokladá, že prijmeme a postaráme sa o tých, čo sa cítia ako predmety na vyhodenie. Hovorme im, že sú cenní, že sú osoba, že ich život je tajomstvo, že patria k nám, že sme jedna rodina.

Pripravili Anna a Emil Kondelovci

Manželské rande

Je tu čas vďačného spomínania na našich blízkych, ktorí nás už predišli do večnosti. Vyberme sa spolu zapáliť im sviečku a pripomeňme si pekné zážitky s nimi.